Vlača patrí k významným archeologickým lokalitám východného Slovenska.  Pravobrežná terasa meandrujúcej Tople bola osídlená od mladšej/neskorej doby bronzovej (11.–8. storočie pred Kr.). V mladšej dobe železnej (laténskej) sa tu museli zastaviť Kelti (3./2. storočie pred Kr.). Napokon sa  na tej istej polohe od 7./8. storočia usadili naši genetickí predkovi – Slovania.

Praveké a včasnostredoveké osídlenie na polohe Záhumenky sa zachovalo vďaka tomu, že dnešná dedina sa posunula západnejšie od starobylých sídlisk. Archeologické pamiatky tak nezničila stredoveká a najmä novoveká výstavba. Na druhej strane ju sústavne ničí poľnohospodárska kultivácia, pri ktorej je zreteľne vidieť tmavé sfarbenie rozoraných pravekých a včasnostredovekých objektov.

Vo Vlači sa uskutočnilo päť archeologických výskumov. Prvý výskum v r. 1983 odkryl zahĺbenú časť slovanskej chaty (Archeologický ústav SAV, pracovisko Košice). Ostatné štyri sa realizovali v rokoch 2003, 2006 , 2007 a 2008 (Múzeum v Hanušovciach, posledné dve sezóny  v spolupráci s Agentúrou Krajina Stropkov). Tieto výskumy zistili významné osídlenie v dobe bronzovej a vo včasnom stredoveku. Laténske (keltské) stopy boli podstatne skromnejšie.

Z doterajších výskumov vyplýva, že najintenzívnejšie bol chotár Vlače osídlený v dobe bronzovej.

Sídlisko z mladšej/neskorej doby bronzovej

Pred vyše tromi tisícročiami žili na toplianskej terase ľudia, ktorých materiálny prejav nazývame gávska kultúra. Ako sa skutočne títo ľudia volali, nevieme. Osídľovali rozsiahle oblasti od Rumunska až po južné Poľsko. Poznali spracovanie bronzu a začínali spracovávať železo.  Vytvárali kvalitnú keramiku rôznych tvarov. Vo Vlači sa podarilo nájsť niekoľko celých a rekonštruovateľných nádob. Boli medzi nimi šálky, misy, ploché podložky. K vzácnym nálezom patria malé tégliky, ktoré dokladajú spracovávanie bronzu. Na bronzársku produkciu poukazujú tiež odlievacie formy a ich zlomky a predovšetkým zvyšky zahĺbených jednoduchých piecok. Bronzových výrobkov sa však nenašlo veľa, iba jednoduchá tyčinka, plochá nášivka a niekoľko ďalších zlomkov. Aj to svedčí o fakte, že ľudia zo sídliska neodchádzali v rýchlosti pri nejakej katastrofe. Iba vtedy totiž ponechávajú, postrácajú vzácnejšie predmety.  K zaujímavým nálezom patrí zlomok nádobky na žeravé uhlie, ale tiež prasleny – ťažidlá na vretienka a najmä kostená ihla, čo dokladá bežný život na sídlisku, činnosti ako pradenie či šitie.

Celkovo sa na sídlisku odkrylo vyše 80 zahĺbených objektov, z nich najviac bolo jám po koloch, ďalej tu boli sídliskové,  zväčša zásobné jamy a dve piecky. Niektoré rozľahlejšie jamy mohli byť zvyškami zahĺbených chát.

Rozsah, dlhé trvanie a intenzita osídlenia vo Vlači svedčí o význame tohto sídliska v závere doby bronzovej. Pravdepodobne kontrolovalo obchodnú cestu pozdĺž Tople ďalej na sever a možno hralo nejakú rolu aj v súvislosti s predpokladaným obetným miestom na neďalekom Oblíku.

Stopy po Keltoch

V rozoranej kultúrnej vrstve sa sporadicky nachádzali zlomky laténskej keramiky, medzi nimi najmä črepy typickej keltskej keramiky z grafitovej hmoty. Žiadny objekt, ktorý by bolo možné pripísať tejto fáze osídlenia sa však doteraz nezistil.

Slovania

Popri objekte odkrytom v r. 1983, datovanom do predveľkomoravského obdobia, sa v rokoch 2007–2008 objavili štyri veľmi zaujímavé zvyšky sídliskových objektov patriacich Slovanom. Sú výnimočné tým, že sú vo dvojiciach v pravouhlom usporiadaní. Zdá sa, že išlo o nadzemné chaty, vedľa ktorých stáli hospodárske stavby. Toto slovanské osídlenie je na základe keramiky vyhotovenej za pomoci hrnčiarskeho kruhu datované od prelomu 7 a 8. storočia po 9. storočie. Okrem zlomkov typických hrncov sa našli aj fragmenty v ruke robených plochých pekáčov, na ktorých sa piekli chlebové placky.

Pravdepodobne v ďalšom období sa stredoveká dedina presunula do miest súčasnej zástavby, a tak Vlača spolu s Vranovom-Lomnicou patrí k najstarším slovanským sídliskám vranovského regiónu s kontinuálnym osídlením až do súčasnosti.

Predpokladáme, že výskumy vo Vlači prinesú v budúcnosti ďalšie nové, možno i prekvapujúce poznatky.

Zdroj: PhDr. Mária Kotorová-Jenčová, PhD.